Orálna história nie je o "tvorbe pamäti"!

Na odbornom seminári ÚEt SAV vystúpili 2.12. 2015 Miroslav Vaněk, riaditeľ pražského Centra orální historie Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR v.v.i. a výskumná pracovníčka Petra Schindler-Wisten. Vo svojich prezentáciách aj v nasledujúcej diskusii s publikom sa dotkli viacerých metodologických problémov, vyplývajúcich z orálno-historického výskumu a praxe.
Aké sú perspektívy orálnej histórie do budúcnosti? Je orálna história samostatnou vednou disciplínou alebo len špecifickou metódou historického či sociálno-vedného výskumu? Aký je vzťah orálnej histórie a umenia? Môže byť prostriedkom umeleckého vyjadrenia? A navyše: do akej miery je orálna história „slúžkou“ ideológie? Otázky, ktoré Miroslav Vaněk načrtol v úvode svojho príspevku, nerámcovali len jeho vystúpenie, ale aj nasledujúcu diskusiu s publikom. Bezprostredné previazanie týchto súvislostí na bohatú výskumnú prax a skúsenosti kolegov z Centra orální historie publikum „provokovali“ k ďalším otázkam a podnietili zaujímavú diskusiu, ktorá sa však, ako na záver konštatovala organizátorka podujatia Monika Vrzgulová (ÚEt SAV), niesla v pozitívnom a priateľskom duchu.

Miroslav Vaněk v úvode svojho príspevku priniesol stručný historický exkurz použitím orálnej histórie ako osobitej metódy. Zároveň priblížil aj súčasnú projektovú a publikačnú činnosť Centra orální historie. Orálna história, osobitne záujem o perspektívy „obyčajných ľudí“, podľa Vaněka vyplývajú z vlastných koreňov tejto metódy, ktoré siahajú k občianskemu aktivizmu. To podnecuje potrebu orálnych historikov a historičiek dať „hlas“ minoritám.
Fenoménom, ktorý v súčasnosti definuje postavenie a rozvoj orálnej histórie, je jej rozšírenie mimo akademického prostredia, v publicistike, žurnalistike, či v dokumentárnom filme. Vaněk však vníma ako problematické, že niektorí z ľudí, ktorí sa hlásia k orálnej histórii, sa konštruujú ako „tvorcovia pamäti“. Prostredníctvom orálnej histórie tak vytvárajú vlastné interpretácie (nedávnej) českej či československej minulosti. Tí neraz s narátormi/narátorkami narábajú ako „bábkari“, (de)formujúci ich vlastné rozprávanie. Popritom dochádza k zdôrazňovaniu kvantity nahraných rozhovorov nad kvalitu spracovania, zhŕňaniu dát bez erudovanej analýzy a interpretácie, či k exploatácii narátorov a narátoriek.

Vaněk v tejto súvislosti spomenul nevyhnutnosť profesionálneho prístupu vo využití metódy orálnej histórie. Ten by sa mal opierať najmä o odbornú znalosť témy, dôslednú interpretáciu dát a etický prístup k problematike rovnako ako k terénu a samotným narátorom a narátorkám.                                                                   

Výskumníčka Centra orální historie Petra Schindler-Wisten v nadväzujúcom príspevku predstavila aktuálne výskumné projekty pracoviska. Záujem výskumníkov a výskumníčok sa v prvom desaťročí po vzniku centra sústredil najmä na konfrontáciu tzv. „veľkých“ a „malých“ dejín a ich interpretácie z pohľadu rôznych zainteresovaných skupín (napr. študentov, disidentov, komunistických predstaviteľov). V súčasnosti sa výskumné projekty Centra orální historie orientujú na rozličné témy s časovým presahom do transformačného obdobia deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Patrí medzi ne napríklad problematika cestovania, sociálne dejiny rôznych profesijných skupín či dejiny metódy a vednej disciplíny.    
Schindler-Wisten sa vo svojom vystúpení venovala najmä projektu orálnej histórie pracovníkov a pracovníčok z rozmanitých oblastí spoločenského života (napr. zdravotníctvo, armáda, hasičský zbor, polícia, popkultúra, umenie, služby, poľnohospodárstvo...). Rozhovory zahŕňali otázky súvisiace s rôznymi kontextami pracovného života v premenách času: od vzťahu narátorov/narátoriek k širším spoločensko-politickým súvislostiam v období neskorého socializmu až po zmenu spoločenských pomerov po roku 1989.   
V diskusii po príspevkoch sa dopytujúci spočiatku sústredili na problematiku použitia audiovizuálnej techniky pri realizácii rozhovorov. Prezentujúci v dialógu s publikom uvažovali o prítomnosti kamery ako bariéry vo výskumnej situácii, ale aj o ďalších (ne)výhodách audiovizuálneho záznamu. Počas diskusie zarezonovala aj otázka, či je možné sa „naučiť“ empatii, ako predpokladu vedenia rozhovorov. Miroslav Vaněk v tomto kontexte akcentoval najmä nevyhnutnosť dodržiavania etických princípov vo vzťahu k narátorom/narátorkám. V závere diskusie bol v dialógu s publikom spochybnený koncept „prelomených dejín“, podľa ktorého je rok 1989 konštruovaný ako nespochybniteľný „mýľnik“ v životoch tzv. obyčajných ľudí. Historici tak podľa Vaněka v istom zmysle „projektujú do ľudských osudov ,veľké‘ dejiny“, čo sa nemusí vždy zhodovať s ich vlastnou interpretáciou. Miroslav Vaněk preto napokon zdôraznil, že ako výskumníci a výskumníčky musíme reflektovať vlastnú pozíciu vo vzťahu k téme, ktorej sa výskumne venujeme.
Kolegovia z Centra orální historie nám priniesli veľa zaujímavých podnetov a tešíme sa na ďalšie stretnutie nabudúce! 

-sgl-
 

Galéria: 
Nie