Piesne a etnická identifikácia Slovákov v Maďarsku: výskum z obdobia 1991-2017


KREKOVIČOVÁ, Eva: Piesne a etnická identifikácia Slovákov v Maďarsku: výskum z obdobia 1991-2017. Bratislava: VEDA 2018. 264 s. Etnologické štúdie 33. ISBN 978-80-224-1698-6.
Publikácia prezentuje prvú časť výsledkov výskumov piesňového repertoáru, spevných príležitostí a etnickej identifikácie, uskutočnených vo vybraných  komunitách slovenských jazykových ostrovov v Maďarsku v rokoch 1991-2017 v 27 lokalitách. Autorka ich uskutočnila v rámci interdisciplinárnych výskumov, ktoré organizoval a financoval Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku so sídlom v Békešskej Čabe (Békéscsaba). Výber výskumných bodov mal za cieľ poskytnúť čo najširší prehľad o typoch osídlenia, spôsoboch zamestnania a kultúrnej rozmanitosti skúmanej minority ako celku.

Zaznamenaných bolo viac ako 1 500 piesní (spolu s melódiami). Iba časť z nich bola doteraz publikovaná, ďalšia časť čaká na spracovanie. Výskum sledoval: 1. pieseň ako kultúrne dedičstvo; 2. repertoár piesní (svetských i duchovných) v čo najväčšej šírke. Skúmalo sa hlavne u bilingválnych respondentov, pričom išlo nezriedka o fázu vysokej miery asimilácie s majoritou. Hlavným dorozumievacím jazykom slovensky hovoriacich obyvateľov Maďarska bola maďarčina a v repertoári dominovali maďarsky spievané piesne. V každej z  výskumných lokalít pôsobila miestna folklórna skupina (spevácky zbor), interpretujúca piesne na javisku, tzv. „pavakör“/páví krúžok.

Komunity Slovákov v Maďarsku sú vnútorne silne diferencované. Odlišujú sa nielen spôsobom osídlenia a zamestnaním (urbánne, rurálne a iné: banícke, sklárske, drevorubačské sídla), konfesionálnym zložením obyvateľstva, spôsobom života, uchovávaním slovenského jazyka, mierou asimilácie s majoritou aj vzťahom k miestnym či regionálnym tradíciám. Rozdiely sa premietajú aj v sebaidentifikácii obyvateľov jednotlivých sídiel či oblastí. Z hľadiska danej témy tu možno hovoriť o viacerých typoch lokalít, odlišujúcich sa hlavne vzťahom jazyk – kultúrna pamäť (Assmann, Jan, 1997) – etnická identifikácia.

V rámci špecifikácie skúmanej menšiny autorka vychádza zo Stuarta Halla (1992) a jeho vymedzenia diaspóry ako hybridnej (t. j. nerovnomerne zmiešanej), stojacej v protiklade s esencialistickým konceptom identity. Výskumy predbežne indikovali u (vekovo limitovaných) respondentov dve zásadné línie sebaidentifikácie. Vychádzajú z inklinácie obyvateľov slovenských jazykových ostrovov v Maďarsku buď k jednému alebo k druhému pólu tzv. „dvojitej identity“, aká je obvyklá aj v iných menšinových spoločenstvách tohto typu. Jazykovedné, etnologické, sociologické, folkloristické a ďalšie výskumy však zároveň potvrdzujú trendy výrazne postupujúcej asimilácie týchto jazykových ostrovov. Najmä v súvislosti s aktuálnou situáciou v jazykovej oblasti dominuje vo vedeckej komunite kolegov z Maďarska, zaoberajúcich sa intenzívnymi výskumami Slovákov v Maďarsku, predpoklad o perspektíve prežitia tejto menšiny v ďalšej generácii už len v rámci slovenskej inteligencie.

Kniha obsahuje dve časti: 1. úvodnú štúdiu a 2. zbierku piesní s komentármi.
 

Menu?: 
Nie